ХСП долає кордони

Вкотре про діяльність Християнської Служби Порятунку у “сірій зоні”. Зокрема, про ротацію єпископа Віталія Кривицького у складі тактичної групи ХСП – Маріуполь. На цей раз словацькою мовою.

Počúvol som hlasy z Odesy

Keď som sa začiatkom minulého roka rozhodoval, kam mám ísť na dobrovoľnícke misie, veľmi som túžil po misiách na Sibíri. Kto by nechcel zažiť sibírsku atmosféru, keď sa naskytne taká príležitosť? Po niekoľkých mesiacoch však jeden e-mail moje rozhodnutie zmenil.
Štefan Moravčík 22.01.2019

Počas leta sa k misionárom dobrovoľníkom pridal na týždeň aj biskup Vitalyi Krivitskyi, ktorý všetkých povzbudzoval i svojím typickým úsmevom. Snímka: archív -ŠM-

Otváram správu preposlanú od sestry saleziánky s predmetom Hlasy z Odesy. Sestra Mária Reháková FMA, ktorá dlhé roky pôsobí medzi sestrami na Ukrajine, sa obracia s prosbou na mladých dobrovoľníkov.

Vyhliadky neboli pestré – pre nás neznáma oblasť východnej Ukrajiny, dlhá a náročná cesta, na celé leto, len sedem kilometrov od prebiehajúceho konfliktu.

Hovorím si: „Na Ukrajine som už bol, po ukrajinsky viem, azda nebude problém naučiť sa ruštinu; destinácia je pomerne lacná na výdavky.“ Chvíľu to premodlím a stretávam sa s blízkym kamarátom, s ktorým sa po pár dňoch rozhodneme reagovať. Ideme do toho.

Aj to je Boží hlas
„Aj to je Boží hlas,“ píše mi do esemesky sestra Elen Caunerová FMA, zodpovedná za projekt VIDES na Slovensku.

Len mesiac pred plánovaným odchodom, keď už boli kúpené lístky a vybavené povolenia, nás zastihla v rodine nepríjemná udalosť. Stará mama, ktorá s nami žila vyše dvadsať rokov, dostala porážku a upadla do kómy.

Prišiel čas ťažkého rozlišovania. Kam ma Boh volá? A čo mi tým chce naznačiť?

Súrodenci boli rozlietaní po svete, rodičia majú prácu a naskytuje sa otázka, kto sa bude o starkú v kóme cez leto starať. Doma to bolo ako na hojdačke – raz ma podporovali v misiách, inokedy mi dávali najavo, že by predsa len bolo lepšie ostať doma.

Napokon mi mama povedala: „Choď, my to zvládneme.“ A tak som odišiel s vedomím, že keď sa vrátim, starká už bude v raji. Stalo sa tak v druhom týždni mojich misií, keď mi prišla správa, že starká odišla šťastná.

Vtedy som pochopil, čo znamená opustiť všetko, čo máš, a ísť za Kristom. Veď kto sa chytí pluhu a obzerá sa, nie je ho hodný.

Prvé kroky v Mariupole
Keď sa povie Mariupol, ako prvé sa mi vynorí spomienka na prvú noc. Ležím si v posteli, počuť streľbu, odháňam otravné muchy. V ten prvý deň sa nám zdalo akoby strieľali priamo za rohom.

Po zvyšok leta sme si na to zvykli. Na začiatku sme pomáhali v dennom tábore s deťmi. Prvé týždne boli neskutočne ťažké, najmä potom, ako sme sa dozvedeli, že tábor bude trvať mesiac.

Príjemné bolo zistenie, že Azovské more je iba pol minúty od domu, hoci s tabuľami Pozor, vodné míny.

Miesto, kde sme pôsobili, bola dedina zvaná Pionierske. Manželský pár tam kúpil dom a založil centrum s názvom Koráb. Patrilo pod Chrystiansku slušbu poriatunku, čo bola charitatívno-evanjelizačná organizácia.

V bývalom pionierskom tábore zriadili kaplnku. Keď prišiel kňaz, slúžili sa tam sväté omše každú nedeľu.

Našou úlohou nebolo starať sa iba o deti. Pracovali sme fyzicky okolo domu – odpratávali a pílili sme drevo, varili sme, stavali tehlové ohnisko, chodili sme k „babuškám“, ktoré žili opustené v biednych podmienkach.

Nosili sme im jedlo, chodili autom na nákup, niekedy sme sa zúčastňovali na biblických stretnutiach, občas sme po večeroch chodili s mladými do mesta hrať futbal.

Deti boli rôzne. Pre niektoré sme chodili autom aj polhodinu do susednej dediny. Niektoré žili iba so starými rodičmi, iné mali rodičov alkoholikov.

Biskupov úsmev 
Počas leta sa tam vystriedalo mnoho dobrovoľníkov z rôznych kútov Ukrajiny. Prichádzali na týždeň-dva podľa toho, ako kto mohol. Najväčším darom bol pre mňa biskup Vitalyi Krivitskyi SDB.

Jeho sestra k nám prišla ako dobrovoľníčka aj so synom a on sa rozhodol, že pôjde s ňou. A tak si vzal dovolenku, z Kyjeva pricestoval vlakom, aby sa mohol týždeň s nami deliť o všetky radosti i strasti.

Počas tohto týždňa vykonával bežné úkony kňaza – krstil, navštevoval chorých, počúval ľudí. Mne v pamäti ostal jeho úsmev, ktorý mal stále na tvári.

Mohol by som opísať mnoho konkrétnych detailov a situácií, keď sa ma Boh na Ukrajine dotkol, ale aj takých, keď som ho necítil vôbec. Tak ako sme po prvých dňoch chceli byť čo najskôr už doma, tak sa nám cnelo, keď sme odchádzali.

Už len vďačnosť na tvárach detí pri našom odchode nás presviedčala, aby sme zostali. Keď sa obzriem späť, niekedy si pomyslím, že som tam mohol urobiť viac, zanechať viac.

Ale potom si poviem, že viac ako svoj čas, svoje srdce a svoje ruky týmto ľuďom dať nedokážem. Veď Boh od každého misionára ani nič viac nechce.

Джерело: katolickenoviny.sk

Be the first to comment on "ХСП долає кордони"

Напишіть відгук